.png)
.png)
"Casa Velha je priestorom na stretávanie sa a osobný rozvoj, v priamom kontakte s prírodou, v kultúrnych, spoločenských a duchovných aktivitách, ktoré podporujú zdravý rast vzťahov k sebe samému, k Bohu a k druhým. „Casa Velha“ je otvorená pre všetkých a má kresťanskú identitu, ktorá sa riadi hodnotami evanjelia. Pozorný ku každej dobe, „Casa Velha“ chce byť prorockým znamením bratstva, jednoduchosti a solidarity v spoločnosti, v ktorej pôsobí," píšu na svoje stránke.
Lenže sa tam nepíše nič a jej majiteľke Margarite a o jej úžasnom príbehu, ktorý nám prezradila už na druhý deň, keď sme prišli. Margarita zdedila svoj "statok" po rodičoch a jej rodina to vlastní už nejakú štvrtú generáciu. Margarita ale dlho premýšľala, že by svoj život chcela zmeniť a zamerať ho iným smerom. Rozhodla sa pre ekológiu, ktorá sa čoraz viac dostáva do popredia a vytvára nový trend v spoločnosti. Po istom čase ju vyhľadala organizácia CIDSE so zámerom vytvoriť projekt Change for the planet, care for the people. Pred piatimi rokmi sa konal jeden camp, na ktorom boli už iné pracovníčky z našej organizácie a teraz sme tam boli my. Určite sa veľa vecí zmenilo a z počúvania sme porovnávali množstvo vecí. Náš camp bol hlavne koncom tohto projektu a od budúceho roka pre tento projekt vytvárajú nový strategický plán, aj preto sme v posledný deň celý deň venovali feedbacku (spätnej väzbe), ktorá im pomôže v budúcnosti.
Počas celého campu, ale aj pred ním a po ňom sme sa stretávali s množstvom prekvapivých vecí, takže sa vopred ospravedlňujem, ak sa budem opakovať v týchto popisoch, ale bol to naozaj neskutočný zážitok a ja naozaj neviem, čo vám mám napísať skôr. Či o jedle, o kultúre alebo o ľuďoch.
27.4. 2022 - Môj prvý let
Na to, že som si v noci myslela, že do Portugalska ani nepoletím, tak som bola milo prekvapená, že všetko dopadlo tak ako malo. (Viac o tom TU) Keď som sa stretla s ďalšími dievčatami a spoločne sme išli autom na letisko, ich prvá otázka bola, či som sa dobre vyspala. Zasmiala som sa, lebo som od pol noci nespala a oni namiesto toho, aby povedali, že som šialená mi povedali, že ma obdivujú, lebo oni nespali vôbec. Tak som zistila, že nie som jediná s príznakmi cestovej horúčky.
Nasledovala cesta, počas ktorej sme sa rozprávali v podstate o teplom vzduchu. Rozprávali sme sa o tom, či sme viac Laudato Si´ alebo sme miniDigi. Asi najvtipnejší príbeh príbeh bol o tom, ako M. cestovala do Ríma prostredníctvom farnosti a väčšina účastníkov boli dôchodci. Celé dni počúvali predavačov predávať selfie tyčky, vtedy tak veľmi populárne. Jedna babka toho už mala plné zuby a kričala po nich, čo za haraburdy predávajú. Títo predajcovia sa ničoho nezľakli a začali vykrikovať: "Haraburdy! Haraburdy!", pretože si mysleli, že je to preklad. Vlastne slovo "haraburdy" správne označuje veľa našich vecí, ktoré vlastníme.
Keďže to bol môj prvý let, vôbec som nevedela, čo mám robiť a čo mám čakať. Veľmi ma prekvapila tá rôznorodosť ľudí, ktorý som videla. V škole na sociokultúrnych aspektoch sme sa síce učili o multikultúre, ale na letisku boli skutočne zastúpené asi akékoľvek národnosti a za prvý pohľad bolo jasné, aké náboženstvo majú. Videla som moslimov, čo je pomerne bežné, ale viac ma prekvapilo vidieť židov so svojimi tipickými klobúkmi a s natočenými lokňami po bokoch hlavy. Ďalej sme museli prejsť týmito časťami.
Prihováram sa vám o 1:25 v noci. Mala by som vstávať o tretej, pretože už o 7:30 odlietame z letiska vo Viedni, ale je vrcholne nepríjemné, keď sa potrebujete vyspať a nejde to. Šla som spať asi o 21:00, spala som do polnoci a odvtedy už neviem zaspať. Ak ani vy nedokážete zaspať, možno by vám pomohli tieto biblické verše. Snažila som sa modliť, ležala som na posteli a myslela na tmu, čo mi väčšinou zaberie, ale asi sa u mňa prejavila cestovná horúčka a jej príznakom je práve insomnia. Hlavou mi bežia rôzne myšlienky od tých pozitívnych až po tie negatívne a keď si konečne myslím, že sa mi myseľ naplno uvoľnila a som pripravená spať, len čo sa moja hlava dotkne vankúša, opäť mi myšlienky behajú v hlave ako pardubické kobyly. Oveľa romantickejšie by asi bolo povedať, že sa prelievajú a kvapkajú ako prúdy riek, ale to by asi úplne nevysvetľovalo môj presný stav. Stádo burlivých koní, ktoré sa v nevhodnom čase odtrhli z reťaze to vyjadrujú lepšie. Každopádne, mojim záberom v tomto článku je hlavne povedať, čo som si zbalila so sebou do kufra, či sa bojím letu a uviesť vám ďalší z mnohých príkladov Slovenskej hlúposti a zásady: "Ak sa človek priveľmi teší, niečo sa musí pokaziť".
Letenky máme do ekonomickej triedy, letíme dnes o 7:30 zo Swechatu s prestupom v Londýne. Naspäť by sme mali letieť s prestupom v Barcelone. Letenky s prestupom sú oveľa lacnejšie a nemáme ani sedadlá pri sebe, takže sme asi vyplnili prázdne miesta, čo takisto ušetrilo zopár eur. Do dneška alebo včerajška, neviem to presne, sme čakali na "odbavenie" letiskom a prišli nám aj letenky spolu s palubnými lístkami. Veľmi ma potešilo, že pri lete z Viedne do Londýna sedím pri okne a budem mať skutočne skvelý zážitok. (Aspoň dúfam). Dnes som sa teda konečne začala poriadne tešiť, napísala článok a zverejnila príbehy na instagrame, ale čo čert nechcel...
OPATRENIA