John a Stasi Eldredge vo svojich knihách opisujú dobrodružstvá za odhalením ženskej a mužskej duše. "Malí chlapci túžia vedieť, že sú mocní, že sú nebezpeční, že sú niekým, s kým treba rátať." Veľa z nich si omylne myslí, že dievča čaká na konci cesty ako cieľ, ktorý treba odhaliť, ale "žena nechce byť dobrodružstvom, chce byť vtiahnutá do dobrodružstva, ktoré je väčšie ako ona".
Rodičia sa svoje deti snažia vychovávať najlepšie ako vedia. Do určitého veku riadia chlapcov i dievčatá úplne rovnako. Učia ich poriadkumilovnosti a pracovitosti, vštepujú im toleranciu k všetkému živému tvorstvu a keď sa to sami naučia ovládať aspoň čiastočne, začnú matky a otcovia klásť synom a dcéram rozdielne po stáročia udržiavané vlastnosti a im prisluhujúce roly: Žena sa stará o domácnosť, rodí a vychováva deti, zatiaľ čo muž loví a dobíja nové územia. Ženy tomu veria, muži tiež a ako sa generácie striedajú, reťazec pokračuje ďalej.
Rodičia na detskom ihrisku oveľa častejšie varujú malé slečny pred rizikom pádu z preliezačky a pokiaľ dievčatá stále trvajú na tom, že sa tam chcú hrať, často im jeden z rodičov pomáha. Ale malí chlapci? Odhliadnuc od obáv, ktoré matky a otcovia pociťujú, oni chlapcov povzbudzujú, aby sa na tyčiach hrali a často im dávajú rady ako prekážku zdolať samostatne.
Iróniou je, že v mladom veku sú si obe pohlavia fyzicky veľmi podobné. V skutočnosti sú dievčatá do puberty dokonca silnejšie a vyspelejšie.
Dospelí dávajú deťom odkaz, ktorý do ich vedomia naplno prenikne počas dospievania: Dievčatá sú krehké a potrebujú pomoc a že chlapci si musia vedieť poradiť s ťažkými úlohami sami. Že dievčatá by mali byť bojazlivé a chlapci by mali byť odvážni.
Našťastie sú tu ľudia popierajúci konvencie.
Keď sme boli ja a môj brat malí, nemali sme žiadne rozdiely. Dokázala som sa hrať na boj rovnako tak ako sa môj brat nebál hrať na rodinu. Zvyčajne som to bola ja, kto bol bojovnejší a vymýšľal lotroviny: Presvedčila som brata, aby si takisto ako ja zajazdil na babkinom baranovi a nečakane z neho spadol rovno do pŕhľavy, prehovorila som ho, aby vyliezol na strom a zoskočil, dopadol však rovno na bradu, kde má doteraz jazvu po zašívaní, keď som sa zhodou okolností dostala k pištoli na guličky, chcela som vyskúšať aké to je vystreliť a za terč som si vybrala práve Miškov malý zadok, ktorý krásne vytŕčal z dreveného domčeka na hranie. To bolo vždy kriku a ospravedlňovania.
Ešte stále tomu nemôžem uveriť, že 19. mája, dosiahol ten krpec takýto "vysoký" vek. Áno, ten chlapec, ktorému som ešte pred pár rokmi kradla cumeľ, a s ktorým sme kládli špendlíky na podlahu do chodby, keď sme prvýkrát zostali sami doma. Je už oficiálne dospelý, môže voliť, legálne piť alkohol alebo sa prihlásiť do armády ako o tom vždy sníval, pretože v tom vidí veľký zmysel. Pri tejto príležitosti som mu chcela dať darček, na ktorý len tak nezabudne. Doslova ako ruka z nebies nám ešte minulý týždeň kamarát navrhol, či by sme s ním chceli ísť na airsoft. Vedela som o tom približne iba to, že sú to strieľačky s guľkami pre dospelých a šliapla som takpovediac do veľkého neznáma, keď som na to pristúpila a všetkých okolo to očividne prekvapilo. Nechápala som prečo, veď to nemohlo byť nič strašné. A rovno som zavolala aj svojho brata a rozhodla sa mu túto akciu zaplatiť. Prišlo mi to ako úžasný darček.
V nedeľu ráno sme vstali, brat si pripravil maskáčové oblečenie, ja som si obliekla čierne tepláky a montérkovú bundu, vzala čierny klobúčik a nadšene vyrazili k airsoftovému lesu. Bolo to v pohode, dokým za nami neprišli aj ďalšie autá a vystúpili z nich statní muži oblečení ako do skutočnej vojny: Mali oblečené prilby, nepriestrelné vesty, opásaní boli rôznymi ukladacími vestami na zásobníky, cez seba mali prehodené minimálne tri zbrane. Vtedy som si povedala, že asi končím. Že to bude krutejšie než som si pôvodne myslela. Stála som v rade na registráciu pripravená odstúpiť a ísť domov aj pešo, len aby som sa vyhla masakru, ktorý som predpokladala.
To, že majú ľudia strach je v poriadku. Je to dôležitý pocit, ktorý nás drží v bezpečí. Problém nastal, keď sa strach stal primárnou reakciou, ktorú rodičia najčastejšie vštepujú dievčatám, kedykoľvek narazia na niečo nové. Nikto mi nemohol zazlievať, keby som v tejto chvíli podľahla zúfalstvu v na pohľad bezvýchodiskovej situácii. Každý by reagoval ako najlepšie vie a čo sa najčastejšie naučil, ale panika bola iba jednou z reakcií, ako som sa mohla zachovať. Ja som sa rozhodla zostať a dokázať sebe samej, že dokážem čokoľvek, čo dokážu aj chlapci. Horšie ako zubár to byť nemohlo. Zlé okolnosti som sa rozhodla zvládnuť vďaka svojmu skalopevnému odhodlaniu prijať úplne všetko, vrátane tých aspektov svojho ja, ktoré nechceli prijať nič. Toto rozhodnutie voči životu, oddanosť čomukoľvek, čo prinesie prítomný okamih, je podstatou návodu, ako sa snažím dosiahnuť aspoň čiastočnú pozitivitu aj v tých najväčších sra... problémoch.
Ďalší pán s pevným hlasom na nás volal nech sa posunieme ďalej a mne sa skrúcal žalúdok o stošesť. Keď na mňa však prehovoril, hovoril pokojným a pobaveným hlasom, nech si teda prvý súboj užijeme.
Počas obliekania na parkovisku k nám pristúpili dvaja chlapíci, ktorí nám na obe ruky prilepili žlté lepiace pásky na označeniu tímu, dostala som rezervovanú zbraň, okuliare a kovovú masku na ústa a hovorila si, že si musím nájsť parádne dobré miesto na skrývanie sa počas piatich hodín. O desiatej to všetko vypuklo. Rádio znejúce v areály sa vyplo, dramaticky spustili sirénu ako z počítačovej hry a ihneď po doznení sme boli pripravení vyraziť do lesa. Rozbehla som sa dopredu za ostatnými a dostala sa do prvej prestrelky. Krátko po začiatku ma zasiahli prvou guľkou a bola som prekvapená, že to ani nebolelo. Po čase som sa už nebála vyraziť do lesa sama, skrývať sa v kríkoch, za stromami a rôznymi prekážkami. V jednu chvíľu som sa dostala naozaj ďalej, než všetci ostatní chlapci. Do hry som sa ponorila tak vážne, že som ani nepostrehla kam uteká čas, čo nechce stáť a bolo dva poobede.
Nikoho som netrafila, mňa trafili asi päťkrát. Vždy, keď som prišla na spawn (miesto, kde som sa akože "oživila" a vrátila sa do hry), stáli tam tí najviac ozbrojení hráči, fajčili cigaretky a debatovali vo veľkom. Skoro to vyzeralo, že sa do hry ani nezapájali. Opak bol však pravdou. V druhej polovici hry som už bola bližšie pri najväčších bojoch, bolo počuť výbuchy plynových dymovníc. Sú inak veľmi neškodné, iba smrdia a vydávajú hlasné zvuky. Často pri krčení sa v kríkoch som dostávala rady od neznámych chlapíkov ako postupovať ďalej. V dnešnej dobe je spontánne milý prístup cudzích ľudí veľmi vzácni.
Na koniec to všetko môžem zhodnotiť veľmi pozitívne. Vôbec to nebolo také strašné ako sa to na prvý pohľad zdalo. Bola som hrdinka zo svojich obľúbených kníh! Zamilovala som si ten zvláštne hryzavý pocit, ktorý sa mi usadil v bruchu a adrenalín, ktorý pretekal žilami, keď zažívam niečo nové. Keby som bola odišla ešte pred začiatkom, nikdy by som neprišla na to, aká zábava môže byť zahrať si hru ako z počítača, vyskúšať si strategické myslenie, narábanie so zbraňou, spolupatričnosť s ostatnými (hoc aj neznámymi) členmi tímu, zlepšiť si orientáciu v priestore, pozorovacie schopnosti a postreh. Do budúcna si to určite chcem vyskúšať znova a tentokrát budem vo svojich krokoch oveľa istejšia.
Odhodlanie dokončiť to, čo začnete je overený spôsob ako premeniť neznáme príležitosti na dobrodružstvá a nezáleží na tom, či ste muž alebo žena. V živote každého sa raz za čas musí objaviť niečo divoké.
