Klub blogerov je neslávne slávne miesto, ktoré združuje blogerov na internete. Táto komunita je malá a môžete si byť istý, že niektoré z ich blogov sú dosť čudné aj na mňa (a to som dosť tolerantná osoba), ale nájdu sa tam aj veľmi kvalitné a zaujímavé blogy, ktoré stoja za prečítanie. Jednou z rubrík je aj rubrika od Surly s názvom "Ptejte se". Jej obsahom sú rozhovory s inými blogermi a ja som mala tú česť, že som sa stala jednou z ľudí, ktorú "spovedala".
Vitajte pri dnešnej besiedke. Tentokrát som pre vás vyspovedala študentku vysokej školy pedagogickej, ktorá sa vo svojom voľnom čase okrem blogovania venuje dobrovoľníctvu, ako aj ďalšej umeleckej činnosti. Dnešným hosťom besiedky nie je nik iný ako Lucka.
Týmto ťa vítam medzi nami a zároveň sa ti chcem poďakovať za účasť na tejto besiedke.
Ako som už v úvode naznačila popri štúdiu Vš a umeleckej tvorbe sa venuješ aj dobrovoľníckej činnosti. Ako si sa k nej dostala?
Vždy som vedela, že chcem konať dobro a robiť veľké veci, ale nevedela som v čom konkrétne chcem byť taká „úspešná“. Už od malička som zabávala deti susedov rôznymi improvizačnými predstaveniami, chodila som na farské tábory pre deti ako účastník a mojim veľkým vzorom boli animátori/vedúci. Vedela som, že sa jedného dňa tiež chcem stať takým skvelým a zábavným človekom.
Ako bežal čas, mala som pätnásť rokov, bola som v deviatom ročníku na základnej škole a to je práve čas, keď sa vo väčšine prípadov z dieťaťa stane animátor/dobrovoľník, ak na to má vlohy a vedia o ňom správni ľudia. Bohužiaľ, ja som nevedela o žiadnom spôsobe ako sa dostať k tejto činnosti a tak som sa zmierila s tým, že z môjho sna nič nebude.
Po prvom ročníku na strednej škole však prišiel môj kamarát, miništrant, so správou, že ho posielajú na kurz pre animátorov a ja som mu veľmi závidela. Zo dňa na deň ako sme sa rozprávali mi povedal, komu sa mal ozvať, kto mu pomohol s prihlasovaním, tak som sa tej dotyčnej ozvala aj ja. Z našej farnosti mohli ísť na kurz iba traja, a pre moje šťastie, jeden z navrhnutých chlapcov odmietol a tak som mohla ísť ja ako „náhradník“. Tak započala jedna obrovská etapa môjho života.
To znie ako príklad na synchronicitu. Ak niekto v čosi také verí. Tu sa aj na chvíľu pozastavím.
Veríš v niečo ako volanie osudu? Že každý má nejaký dar, talent alebo niečo, čomu sa má venovať? (Na vysvetlenie mi napadá iba anglické “calling”.)
Priznám sa, že pri tejto otázke som sa pozastavila a hlbšie sa zamyslela. Jednak je zo psychológie známe, že v osobnosti máme vpísané nejaké predispozície a je na nás či ich objavíme a ako ich v konečnom dôsledku využije. Ja som vyskúšala množstvo aktivít: spev, tanec, hra na hudobný nástroj, basketbal, atletiku atď., ale potom prídeme do istého bodu, kedy sa sami seba začneme pýtať, aký to všetko má zmysel, kam patriť... Či už je to Boží hlas alebo „volanie osudu“, ak pôjdeme za volaním, malo by nás to doviesť na správnu cestu, ktorá je pripravená špeciálne pre každého.
Čo ťa priviedlo k pedagogike? Či tu išlo o spomínané “volanie” alebo logické rozhodnutie podmienené predošlým vzdelaním a inými aktivitami?V deviatom ročníku základnej školy je každý donútení vybrať si nejakú oblasť, ktorej sa chce venovať alebo aspoň nasledujúce štyri roky a to isté platí v maturitnom ročníku. Keď som sa rozhodovala, kam chcem ísť na strednú školu všetci mi hovorili, že mám vlohy na učiteľku, ale poznáte to. Paradoxne, čím viac vás dospelí do niečoho nútia, tým viac sa priečite, ale keď som prišla na deň otvorených dverí na pedagogickú školu, všade viseli výkresy a rôzne ručne vyrobené hračky, z tried znela hudba, mali tam školský časopis... To všetko vo mne vyvolalo dojem, že aj ja chcem byť jedným z talentovaných ľudí kráčajúcimi chodbami. Moje rozhodnutie pre strednú pedagogickú školu vychádzalo hlavne z mojich záujmov, ale keď sa to spojilo s mojou začínajúcou „dráhou“ animátora, cítila som, že som stvorená pre učenie, takže po strednej škole bol môj výber vysokej školy opäť jasný.
Ak tomu teda správne rozumiem, všetko sa to na seba časom (a úplne logicky) začalo nabaľovať. Je okrem dobrovoľníctva a blogovej tvorby aj niečo iné čo s tebou zostalo? Niečo, čomu sa rada venuješ okrem vyššie zmienených vecí? Koníček, druh umenia a i.?
Rada čítam knihy, pozerám filmy a seriály. Popri tom kreslím a píšem do notesu alebo pripravujem listy. (Dokresľujem obálky, listové papiere a pohľadnice). Veľmi rada mám aj bicyklovanie a nemám problém za deň prejsť štyridsať kilometrov, hrám bedminton a tento rok som začala aj s bežkovaním. Pred pandémiou som s kamarátkami chodila každý týždeň do telocvične hrať florbal a už mi to veľmi chýba. Od malička sa s rodinou vyžívame v cestovaní. Vďaka našim cestám mám vždy najlepšie spomienky.
Ešte sa vrátim k dobrovoľníctvu. V čom spočíva tvoja dobrovoľnícka činnosť? Ako si to môžeme predstaviť?
Existuje niekoľko druhov dobrovoľníctva. Ľudia môžu „pracovať“ ako dobrovoľní hasiči, venčiť psy, pomáhať pre červený kríž... Moje dobrovoľníctvo sa zameriava predovšetkým na deti. Ako som už spomínala vyššie, všetko sa to začalo kurzom v organizácii eRko. Kurz trval jeden víkend a naučila som sa na ňom, čo znamená byť dobrovoľníkom a animátorom a takisto bližšie vysvetlenie, čo vlastne znamená byť členom eRka.
Je to hnutie kresťanských spoločenstiev detí a je rozšírené po celom Slovensku. Má svoju vlastnú hierarchiu od dieťaťa až po predsedu. Začala som ako animátorka na detských táboroch, chodila som na kurzy a popri škole sa vzdelávala v dobrovoľníckej činnosti. V našom meste/farnosti som prevzala post „zodpovedná osoba za eRko vo farnosti“. Mojou úlohou je viesť administratívne záznamy, spolupodieľam sa na príprave programu pre deti počas roka, takisto mám na starosti koledovanie v rámci „Dobrá novina“. Najnovšie som sa dostala aj do pedagogicko-poradenskej komisie eRka, ktorá pripravuje metodické materiály do časopisov pre animátorov a deti, podieľa sa na vydávaní vzdelávacích príručiek a mnoho ďalšieho.
Počas pandémie som taktiež našla radosť v písaní listov a píšem listy pre „Pošli dobro“.
A potom sú tu také aktivity, ktoré sa objavia raz za čas, ako napr. Pomáhal som susedovi pri detských cyklistických pretekoch, šla som pomôcť do občianskeho združenia Barlička pri presune klientov na jednu akciu atď.
Nie je to pre teba náročné?
Náročnosť závisí hlavne od toho ako to človek vníma. Niekedy je to časovo náročné, predsa len sú to všetko aktivity popri škole. Dobrý časový manažment je veru na mieste. Inokedy je náročné jednanie s ľuďmi. Každý je iný a má svoj vlastný názor a ten treba rešpektovať, ale konfliktom a nedorozumeniam sa jednoducho vyhnúť nedá, nech človek robí čokoľvek. Občas je aj plač a nariekanie, ale oveľa dôležitejšie je si povedať, že niektoré veci sú iba malichernosťami ak v tom, čo robíme vidíme vieru vo väčšie dobro 😊
Táto myšlienka sa mi páči. Okrem toho, že pracuješ s ľuďmi a študuješ, si si teda založila aj blogy Tvoriť s vierou a Výnimočná. Dosť silné názvy blogov. Kde sa zrodil nápad na ne? Ako si sa dostala k blogovaniu? Priviedol ťa k tomu niekto, niečo alebo sa to tak nejak vyvinulo?
Asi ako väčšina, pôsobila som päť rokov na blog.cz a predtým som začínala v škole na krúžku tvorba web stránok. Ako deti sme s kamarátkami mali klub, vytvorila som pre nás webstránku a sama na ňu prispievala o móde atď., potom som založila samostatný blog Výnimočná.
Názov egoisticky vychádzal hlavne z toho, že ja sama som sa chcela cítiť výnimočná ako hrdinka z kníh, až na to, že ja na to nepotrebujem mágiu. Pred rokom som prešla na blogspot a z detského a pubertálneho blogu sa stal kvalitný obsah. Teraz už viem, že každý človek je výnimočný a nedá sa porovnať, ale názov mi zostal aspoň s iným úmyslom. Chcem, aby sa čítanie môjho blogu stalo pre vás výnimočnou chvíľou. 😊
Tvoriť s vierou by mal byť blog zameraný výhradne na vieru, ale ešte stále je to v procese tvorby a rozhodovania sa.
Ako ľudia vnímajú vieru podľa teba? Alebo to, že si veriaca? Prípadne ako vnímaš ty ich reakciu?
Ľudia po celom svete potrebujú niečomu veriť, či už je to Boh, osud, karma... alebo sila vlastných schopností. Väčšina z nás v detstve preberá presvedčenia od svojich rodičov a od starších, ale neskôr už závisí na vlastnej skúsenosti, čomu sa ľudia rozhodnú veriť. Mnoho ľudí nemá problém s Bohom, ale s cirkvou, ktorá je hlavne v dnešnej dobe stále konzervatívna, ostro kritizovaná a sledovaná širokou verejnosťou. Sporom o viere sa snažím vyhýbať, je to každého osobný názor, s nikým sa netreba hádať a už vôbec nie na internete.
Našťastie som sa na blogu nestretla so žiadnymi neznášanlivými komentármi. Ak sa niekomu nepáči náboženstvo, stále má možnosť vybrať si iný obsah.
Na tom niečo bude. Je ešte niečo čo by si odkázala našim čitateľom?
Ak tam niekde na druhej strane siete sú schovaní nejakí čitatelia, ktorí skôr čítajú ako píšu komentáre, nebojte ozvať sa a podeliť sa so svojim názorom, konštruktívnou kritikou alebo milým povzbudením pre autora, pretože je množstvo skvelých blogov a stránok, ktoré čakajú na podporu „zvonku“, aby tvorili a písali ďalej.
Na záver ja sama musím ešte dodať, že tento rozhovor ma povzbudil v písaní tohto blogu.
Ak sa ma chcete niečo opýtať, neváhajte to urobiť v komentároch :)
.png)
.jpg)
.png)
