Portugalsko sa pre mňa stalo inšpiráciou

Niekedy sa bojím zverejniť svoje skutočné myšlienky, pretože sa bojím, že mi ich niekto ukradne. Je to považované za duševné vlastníctvo, ale kto v dnešnej dobe môže na internete dokázať, či to bolo skôr na tomto blogu alebo na tomto. (Bola skôr sliepka alebo vajce?) Na druhú stranu sa nechcem prezentovať ako iní blogeri a písať iba štrukturované články typu "Mojich 5 naj..." Dobrý autor by mal vedieť napísať aj pútavý súvislí text, hoc aj s oddelenými nadpismi ako v seminárnej práci, ale trebárs...

Napísala som o Portugalsku už toľko článkov, že som sama prekvapená, ako môžem nájsť slová napísať o mojom pobyte niečo nové. Lenže zážitok je príliš dychberúci, nedá sa na neho zabudnúť a pri každej príležitosti sa dá z neho čerpať niečo iné. Ešte predtým než som začala písať som premýšľala hlavne nad hlbokými myšlienkami, ktoré mi táto cesta priniesla, lenže keď som skutočne začala písať, veľmi jednoducho a rýchlo som obsah tohto článku dokázala zhrnúť do niekoľkých oblastí ako sú nové cestovateľské a životné skúsenosti, ekológia a medzinárodné priateľstvá. Rozhodne sa o tom oplatí písať, ale pravdepodobne by som nepriniesla nič nové, čo vás ako čitateľov prinúti viac kontemplovať.

Už v čase písania tohto článku mám v administrácii pripravené piliere ekológie, o ktorých sme si postupne čítali každé ráno na campe a sú vlastne súčasťou filozofie Casa Velha, lenže stále mám pocit, že potrebujem ešte niečo navyše, čo rozvinie moje vlastné premýšľanie. Ešte neviem, čo z tohto článku bude, ale už teraz sa na to teším.

Ak by som mala celý camp a pobyt v Portugalsku zhrnúť do jedného slova alebo vety bolo by to Raffaello - viac než tisíc slov. 

V článku o tom, že idem na camp o ekológii som písala ako som dostala ponuku a tak ďalej, ale nespomenula som, čo bolo mojim motívom ísť na camp. Rada by som napísala, že je to možnosť, ktorá sa neodmieta, ale žiaľ, ja som ju v prvom momente odmietla, ale Boh to zariadil presne tak ako mal, aby som mohla ísť. Čím viac som nad tým premýšľala, tým viac som si uvedomila, že človek sám očakáva, čo sa z toho postupne vyvinie. Potom prišli aj tie osobnejšie záležitosti ako túžba navštíviť Fatimu, ktorá pre kresťanov veľmi dôležitá alebo možnosť čerpať z tejto skúsenosti nie len v osobnom, ale aj školskom a "erkárskom" živote. Píšem to preto, lebo táto cesta mi poskytla skvelý východiskový bod k tomu, aby som v eRku opäť postúpila o stupienok vyššie. Žiadne oficiálne slovo zatiaľ nepadlo, ale je tu teda tá možnosť, ktorú mi camp poskytol. A pri jednej ceste som teda svoju vtedy ešte len budúcu účasť na campe využila aj pri výbere bakalárskej práce. Už vtedy som tušila, že to, čo sa na campe naučím, sa dá využiť v rôznych oblastiach. 

Na campe nebolo všetko ideálne. Ja som si užívala čas sama za seba, tak ako som zvyknutá a dievčatá, ktoré boli so mnou zase vnímali druhých viac ako ja. Všimli si isté aspekty, napr. že niektorí nie sú veľmi kresťansky založení alebo vyzerajú chorí a prežívali to trošičku horšie ako ja. Ja sama viem, že vo svojej viere stúpam a klesám ako na horskej dráhe. Nemôžem ukazovať na druhých, keď ja sama mám niekedy pochybnosti a dokonca sa aj v denníkoch Matky Terezy píše, že vyše 50 rokov neverila v Boha, ale vo svojej viere čerpala na základe predchádzajúcich skúseností, ktoré s Ním mala. Tým nechcem nikoho súdiť, práve naopak. Každého rešpektujem ako individuálnu osobnosť a je úplne jedno, či je človek veriaci, ateista alebo agnostik. 

Súčasťou campu bola práca. Hneď v prvý deň bolo na výber z troch "zamestnaní": Čistenie lesa, kopanie kanálu na vodu pri roly a sadenie rastlín. Ja a dievčatá sme pracovali v lese, spílené stromy sme vyťahovali z lesa na jednu kopu a očisťovali ich od malých konárikov. Z týchto stromov sa potom bude vyrábať korok. Posledný deň som si prácu vymenila a okopávala okolo nejakého stromu, aby ho nezarástli kríky a divá tráva. Usilovne som pracovala v oboch prípadoch. Nebolo to pre mňa nič nové, pretože sami máme záhradu, na ktorej sa treba obracať, ale vďaka campu som schopná vnímať prácu na našej záhrade ako správny krok pre planétu (aj keď okopávanie má väčšie čaro v Portugalsku ako doma). Mnoho vecí, ktoré robím aj doma, som v Portugalsku považovala za viac zaujímavé iba preto, že to robím v Portugalsku. (Článok o programe na campe)

Po campe som odvážnejšia rozprávať v cudzom jazyku. To, čoho som sa najviac obávala, ešte viac ako lietania, sa nakoniec stalo mojimi najkrajšími spomienkami. Bola som prekvapená, koľko toho v angličtine rozumiem a že tie najjednoduchšie frázy sa pre mňa stali automatickými. Vždy som si myslela, že nemám na cudzí jazyk bunky, lenže camp s medzinárodnými participantmi mi ukázal, že ja som sa len angličtinu učila zlými metódami. Keď nabudúce pôjdem do cudziny už budem mať na čom stavať. 

Naučila som sa konať na vlastnú päsť bez rodičov. Nie je pekné to takto povedať, hlavne, ak ešte bývam s rodičmi. Ako pre mňa, tak aj pre nich, to bol veľký stres. Môžete sa snažiť ako chcete, ale odlúčenie od rodiny niečo dáva a niečo berie. Snažila som sa im volať každý deň, ale nevyšlo mi to stále a aj písanie správ som zanedbávala, ale minimálne posielať fotky, kde som a ako žijem som zvládala a boli mi za to vďační, pretože podľa ich slov to prežívali so mnou. 

Tento camp bol pre mňa veľkou inšpiráciou k prehodnoteniu svojho života. Život v dnešnej dobe je veľmi uponáhľaný. Sme nedočkaví, stále s niečím nespokojní... Keď je zima, chceme leto, keď je leto chceme zimu... ale predstavte si seba, keď sa postavíte do dlhého radu na úrade alebo u lekára alebo keď v škole čakáte na posledné zvonenie. Keď čakáme, svet sa zrazu spomalí, čas ide pomalšie a takisto aj v prírode. Ak má váš život príliš veľký spád a máte pocit, že sa len zobudíte a hodiny idú ako sekundy, mali by ste všetko zanechať, zobrať deti pod pazuchu a ísť do prírody. Keď sme v prírode trpezliví, môžeme sa dočkať veľkého prekvapenia. Ak je človek pokorný a hľadá vďačnosť v jednoduchosti, vtedy môže premeniť neznáme príležitosti na dobrodružstvá. 

Logo projektu cez ktorý sme boli na campe o ekológii