Čo pre mňa znamenalo byť vo Fatime

30. apríla 2022

Pôvodne som o Fatime písala úsek pod článok o Casa Velha, ale postupne som začala písať čím ďalej tým viac myšlienok, až som sa napokon skutočne rozhodla napísať osobitný článok, pretože sa týka nie len toho, čo bolo, čo som zažila, ale aj toho, čo sa v blízkej budúcnosti môže stať. A keď som spísala tieto viaceré okolnosti, tak som začala mať zvláštne chvenie a mráz mi prebehol po chrbte.

ČO SA STALO VO FATIME

Až do roku 1917 bola Fátima nenápadná dedinka uprostred pohoria Serra de Aire v strednej časti Portugalska, ale 13. mája sa všetko zmenilo. Vtedy sa totiž trom malým pastierikom Lucii, Františkovi a Hyacinte prvýkrát zjavila Panna Mária, ktorá im počas niekoľkých nasledujúcich mesiacov (až do októbra) vyzradila tri zvláštne tajomstvá. Hovorili o: 

• ukončení 1. svetovej vojny
• o atentáte na pápeža Jána Pavla II
• ale čo je najviac mrazivé a zarážajúce je to, že spomína aj zmenu komunistického režimu v Rusku. To je v posledných mesiacoch najviac rozoberaná téma a je skutočne do sveta volajúce, že Panna Mária už vtedy vedela, čo sa bude diať. Podľa zápiskov Lucie, ktorá sa ako karmelitánska mníška dožila vysokého veku, sa v deň záverečného zjavenia, 13. októbra, dostavilo na miesto niekoľko tisíc veriacich a uvideli „rotujúce slnko“, ktorého lúče dokázali vyliečiť prítomných chorých.

MOJA PÚŤ DO FATIMY

O ceste do Fatimy by sa určite dal napísať samostatný článok, ale v skratke sme z Casa Velha šli do Fatimy asi 20 kilometrov. To nie je tak veľa v porovnaní s tým koľko sme išli do Levoče. Keď som sa pýtala aký reliéf má Portugalsko, väčšina povedala, že rovné, ale skutočnosť bola taká, že Portugalsko až také rovné nebolo, minimálne nie na miestach, po ktorých sme išli. 

Na obed sme sa zastavili pod nejakými stromami a dosť dlho sme tam zostali sedieť, pretože bolo naozaj horúco a my sme nemohli kráčať po takom slnku. Čím dlhšie som ale sedela, tým horšie som sa cítila a keď bol čas vyraziť, usúdila som, že to asi nezvládnem, takže sa musím priznať, že posledných osem kilometrov som šla na aute, lebo som sa necítila dobre. Driemala som a bola veľmi smutná, pretože som nemohla ísť s ostatnými, ale moja nová portugalská kamarátka Catarína (ktorú som naučila rozprávať veľa slov po Slovensky) ma ubezpečila, že je to úplne v poriadku, že ak mi bude lepšie, môžem sa k nim pridať. Ale aj v aute sme si to dosť užili, spolu so mnou šli na aute Peter zo Škótska a Marjori. So všetkými sme sa výborne zabavili, lebo sme vo Fatime hľadali cestu odkiaľ výjdu, ale museli sme odchádzať po kruhovom objazde, vošli sme do jednej uličky, zistili, že nie je správna a opäť sme sa vrátili na kruhový objazd a takto stále dookola. Potom Catarína volala svojim kamarátom, ktorí putovali, jedna povedala takto, ďalšie takto, potom volala Margarita (majiteľka Casa Velha). Po istom čase sme ich konečne našli, zaparkovali sme a Peter, Marjori a ja sme sa k nim opäť pridali.

ZAPÁLENIE SVIEČKY, ODOVZDANIE ÚMYSLU

Na námestie sv. Petra sme prišli až podvečer, ale pod týmto termínom si rozhodne nepredstavujte tmu, ale pomaly zapadajúce slnko. Na námestí sme urobili kruh a dostali sviečky, ktoré sme potom mali zapáliť. Každý mal povedať nejaký úmysel svojej púte, ale keďže sme počas campu pochopili, že viacerí nie sú veriaci, asi to brali viac ako želanie, než nejaký úmysel. Potom prišla časť, kedy sme mali sviečky zapáliť. Bolo to naozaj zvláštne, ale mne to pripadalo úplne správne. 

Spolu s ostatnými sme sa postavili do radu a pomaly postupovali k dlhému čiernemu "žľabu" (to je asi najvhodnejší výraz), v ktorom tlel oheň a pri niektorých častiach nebolo možné dať sviečku ponad oheň, ale museli ste ju položiť cez oheň. Tento oheň bol taký silný, že mi na sviečke zhorel knôt, takže som tam tú sviečku iba nejakým spôsobom položila, aby nespadla. Bol to pre mňa silný moment, hoci dievčatá, ktoré boli so mnou to prežívali skôr negatívne. 

ĎALŠÍ PROGRAM

Po tomto odovzdaní úmyslov, sme sa mohli rozdeliť na skupiny, ktoré chcú zostať dlhšie a na tých, ktorí už chcú odísť. Hneď potom sme navštívili hlavný kostol, v ktorom je socha Panny Márie. V nej je uložená guľka, ktorá zasiahla pápeža Jána Pavla II. počas atentátu z roku 1981. 

Ďalšou zastávkou bol samozrejme obchod so suvenírmi a následná cesta späť do Casa Velha. 

MOJE MYŠLIENKY

Keď sme boli späť na mieste konaní campu, Catarina začala dievčatám rozprávať o tom, ako som sa počas cesty cítila zle a bola som unavená, ale ako náhle sme prišli do Fatimy, tak som sa okolo seba obzerala, začala som sa smiať. Mne to najprv takto neprišlo, ale keď som to počula od Catariny, uvedomila som si, že je to naozaj pravda. Hoc to chceme alebo nie, Fatima má tú moc meniť srdcia ľudí. 

Ďalším dôležitým aspektom je aj to, že v rovnaký deň ako sme boli vo Fatime, tak boli Slováci na ďakovnej púti v Ríme a pápež sa im prihováral krásnymi slovami. Posledné metre na námestie sv. Petra sme si čítali, čo im pápež napísal a bolo to len priliatie ďalšieho nádherného pocitu do srdca. 

Keď je človek na akomkoľvek pútnickom mieste, nemá veľa času premýšľať nad tým, čo pre neho znamená byť tam alebo prísť tam. Niektoré pútnické miesta sú plné ľudí, tlačia vás pútnici aj "turisti", zvládnete sa pomodliť len nejakú rýchlu modlitbu, už utekáte do obchodu, aby ste stihli autobus a podobne... 

Ten skutočne pravý význam si človek uvedomí až v skrytosti, keď je sám a má čas rozjímať a premýšľať nad všetkými súvislosťami. Možno to miesto vo vás nezanechá žiadny dojem, pretože to nie je pre vás. Možno musíte vyhľadať iné pútnické miesto, ktoré je určené vám pre zmenu vášho srdca. Nemusíte byť smutní, keď necítite žiaden pocit, keď nezačnete plakať, ani sa nebudete smiať, ani nepocítite nadpozemskú radosť... Možno až po rokoch uvidíte milosti, ktoré vám toto konkrétne miesto prinieslo. 

Spať na článok o Casa Velha