Malé ženy - Louisa May Alcott

Čas v karanténe som sa rozhodla využiť naozaj zmysluplne. Minulý týždeň som si prečítala knihu Malé ženy, ktorej filmové spracovanie napadlo svet kinematografie, podobne ako vírus, napadol ten reálny.

Historické romány mám veľmi rada a na knihu Malé Ženy som sa veľmi tešila. Príbeh sa odohráva v časoch americkej občianskej vojny v rokoch 1861 – 1865, do ktorej narukoval aj otec rodiny Marchovcov. Jeho manželka a dcéry prežívajú neľahké obdobie sprevádzané chudobou, chorobami a mnohými inými problémami. Bezstarostné dievčatá sa za krátky čas menia na skutočné malé ženy schopné čeliť aj ťažkým výzvam s odvahou a odhodlaním. Romantická Meg, neskrotná Jo, krehká Beth a rozmaznaná Amy sú hrdinkami z mäsa a kostí, ktoré by mali inšpirovať každú z nás. Nebudem klamať ak poviem, že žena sa nájde minimálne v jedno z týchto štyroch ponúknutých archetypov osobností.

Tieto dievčatá vedia, že ich život  nie je ľahký a musia sa popasovať so všetkým, čo prináša, ale zároveň ho prežívajú s istou dávkou humoru a nadnesenosťou. Zatiaľ čo ich otec velí vojakom v Občianskej vojne, dievčatá si sľúbia, že ponesú svoje bremená a budú sa snažiť byť dobrými ľuďmi.

Nikdy nie je neskoro, aby človek začal zušľachťovať svoju vôľu, usilovnosť a nezávislosť. (Str. 49)

Okrem jedného spoločného príbehu, ktorý sestry prežívajú spolu, má každá so sestier svoje vlastné starosti a problémy, ktoré učia o rôznych aspektoch života.

Meg túži po láske a prepychu, ale čoskoro zistí, že tieto dve možnosti vždy nejdú v ruka v ruke. 

Tichá Beth nikdy po ničom netúžila. Pomáha v domácnosti ako tichá myška a je ponaučením pre nás všetkých, že krása ženy nespočíva vo vzhľade, ale obetavosti a skromnosti. Je vzorom, že pravá krása nechce byť na obdiv. 

Amy je nádherná, mladá dáma, ktorej elegancia jej priniesla obrovské šťastie, pretože sa jej teta rozhodla zobrať ju so sebou na cesty po Európe, aby rozvíjala svoju vášeň a talent maľovať.

Dielo Malé ženy je polo autobiografické dielo spisovateľky  Louisi May Acolttovej, ktorá svoju osobnosť vložila do postavy Jo Marchovej, vášnivej spisovateľky, ktorá sa so svojimi sestrami (Meg, Beth a Amy) dostáva do závažných situácii mladej dospievajúcej ženy. Jo je alter ego Lousi, ale ja sama som sa v tejto postave našla viac ako som očakávala. Milujem písanie a už len tento drobný detail ma priviedol k tomu, aby som mala Josephine radšej ako ostatné postavy. V priebehu čítania knihy som sa však stotožnila s jej mnohými názormi a snami. Dokonca ma veľmi potešilo, keď som sa dozvedela, že sa Jo a samotná autorka narodila v novembri, pretože i ja sama som „novembrová“. Okrem toho je Jo slobodná duša, ktorá bojuje sama so sebou, že jedného dňa napíše knihu, so spoločnosťou, pretože nie je typickým dievčaťom a s Bohom, či je to, po čom túži správne. Tento sen si plní po čiastkach. Zo začiatku prezentuje svoje divadelné hry pre ďalšie dievčatá alebo vytvára Pickwickov vestník v spolku, ktorý si sestry vymysleli.

Pred stolom stáli v rade tri stoličky, na ňom lampa, štyri biele šatky s rôznofarebnými iniciálami P. K. a týždenník s názvom Pickwickov vestník, do ktorého všetky prispievali a ktorého hlavou redaktorkou bola Jo, milovníčka pera a atramentu. (Str. 126)

Je to jedna z tých kníh, ktoré čitateľovi nezáväzne podsúvajú myšlienky o viere a vôbec nie sú rušivé, ani pre neveriaceho človeka. Autorka dáva postavám i čitateľom otázky na premýšľanie a je iba na človeku, či sa na ne rozhodne odpovedať. Za rúškami melancholických dialógov sa neskrývajú žiadne akčnejšie časti, ale kniha v sebe nesie niečo, čo človeka núti čítať bez prestania do neskorých nočných hodín. Až do posledného písmenka bolo pre mňa dielo nepredvídateľné a nečakané. 

V knihe sa podstatne nenachádzalo nič, s čím by som nesúhlasila. Ak ste teda matka v domácnosti, vášnivá umelkyňa alebo slobodná duša, vedzte, že sa v tejto knihe nájdete a objavíte v nej isté čaro. 

Z času na čas sa aj v tomto všednom svete dejú veci ako v rozprávke a sú veľkým povzbudením. (Str. 270) 

Ste viac ako Jo, Amy, Beth alebo Meg?