Emily Bronteová - Búrlivé výšiny

O sestrách Bronteových počula už veľa historiek a príbehov o tom, akými vášnivým spisovateľkami boli a to aj napriek tomu, že sa kedysi považovali ženské diela za menej významné ako tie od mužov. Napriek tomu porazili tieto konvenčné postavenia v spoločnosti a z malého semienka vykvitol strom v podobe toho románu. Prakticky by sa toto dielo dalo označiť aj ako sága, zachytávajúc niekoľko generácii.

Dielo právom nesie meno podľa panstva, na ktorom sa búrlivý dej odohráva. Je to kniha o silných ľudských vášňach a emóciách, o ideálnej láske a nenávisti. Je to citlivý príbeh o duševnej príbuznosti a o vášnivom citovom vzplanutí chlapca a dievčaťa, revoltujúcich proti všetkému, čo obmedzuje ľudskú dôstojnosť a slobodu. Je to napínavý mystickým príbeh plný vášne, zrady a pomsty.

Tento román otvorí každé ženské i mužské srdce. Nechýbajú v ňom napínavé, akčné časti a melancholické dialógy.

Všetko sa začína v jednu noc, keď po okolí vládne búrka a na panstvo prichádza nájomník pán Lockwood, ktorý by si chcel prenajať druhé sídlo, ktoré patrí pánovi Heathcliffovi. Stretáva sa so zvláštnymi postavami a nápoveďami, že sa ocitol na neobyčajnom mieste.

„Beda, aké účinky má zlý čaj a zlá nálada! Čo iné by zapríčinilo takú strašnú noc? Odkedy viem trpieť, nepamätám sa na hroznejšiu.“ (Str. 23) 

Búrka naznačuje pochmúrnosť tohto príbehu, ktorého rozprávačom je síce Lockwood, ale ako sa ukáže skutočným hovorcom rodinných ság je tichá pozorovateľka, pestúnka a oddaná pomocníčka v domácnosti - Nelly. V knihe hrá dôležitú úlohu, ktorá prežila všetky doterajšie drámy, starosti i radosti so svojimi pánmi a ich deťmi, od pána Earnshawa až po mladých ľudí Catherine a Heretona. 

Majiteľ oboch panstiev prišiel ako sa hovorí „skade ruka, skade noha“. Nikto nevie, čo robil predtým, než ho pán Earnshaw našiel v prístave v Liverpoole a doniesol na Búrlivé výšiny.

„Takto prišiel Heathcliff do rodiny. Keď som sa o niekoľko dní vrátila (lebo moje vyhnanstvo nebolo doživotné), dozvedela som sa, že ho pokrstili Heathcliffom. Tak sa volal synček, čo im umrel maličký, a jemu to meno odvtedy je krstným menom i priezviskom.“ (Str. 35)

Ako nevinného chlapca si ho osvojila táto rodina, ale nedostalo sa mu požehnania z každej strany. Adoptívna matka a brat sa k nemu správali hrozne. Starší „brat“ Hindley ho bil a on to prežíval bez jedinej slzy a keď ho Nelly uštipla, tak len otvoril oči, akoby sa udrel sám a nikto cudzí nebol na vine. Ani ona sama sa k nemu nesprávala priateľsky. Bola veľmi mladá a neuvedomovala si, čo všetko tým môže spôsobovať.

Nehu, ktorú nedostával od náhradnej matky si vynahrádzal pri Catherine, v ktorej našiel spriaznenú dušu v každom smere. Za to bol možno nenávidený ešte viac. Bol s ňou, ale potom odišiel, aby sa vrátil ako zámožný pán a všetkým dokázal, čo sa v ňom skrýva. Keď sa vrátil nebol žiadnym tulákom, ale naozaj pánom s vreckami plnými peňazí. Čím viac však človek má, tým viac chce. Vášeň sa zmenila na nebezpečnú túžbu vlastniť všetko a zničiť každého, kto mu kedysi ubližoval. Tento nepatrný čriepok si všimli hlavne jeho najbližšie – Nelly a Catherine.

Catherine a Heathcliff sa milovali láskou, ktorá bola taká bláznivá až im z toho chorľavela myseľ a duša. Veľakrát tu zohrávala svoju rolu nenávisť s utrpením. Keby možno hneď na začiatku vyznali svoje city úprimne a oddali sa im, aby prekážky prekonali spolu, nič z toho by sa nemuselo stať.

Na konci Nellynho rozprávania sme sa ocitli opäť na začiatku. Tu sa rozprávanie pani Deanovej končilo. Pán Lockwood sa o týždeň odsťahoval naspäť do Londýna. Na Búrlivé Výšiny prišiel len o rok, keď sa náhodou nachádzal v ich blízkosti. 

Táto kniha ma naučila, že každý človek je jedinečná bytosť a nikto nevznikne sám. Rodíme sa do rodiny - mame a otcovi. Do našich sŕdc je nám vštepená túžba po láske, harmónii a šťastí, ale život prináša i zlobu, zúfalú vášeň, túžbu po obdive a to všetko v tých najzvrátenejších formách. Nikto z nás sa na tento svet nepýtal. Sme tu a umeniu žiť sa učíme celý život. Kto sa zmieril s výzvami, ktoré život ponúka, zmieri sa aj so smrťou. A nakoniec – bez ohľadu na to, či je človek so svojim umieraním vyrovnaný alebo nie, často prichádza pred posledným výdychom okamih, v ktorom vládne pokoj. U niekoho vystupuje táto zmena až v posledných chvíľach ako premena, ktorá prítomných pozdvihne nad všetok prežitý strach a pochybnosti, inokedy je to tichá spokojnosť, zreteľná už dlho predtým.

Už ste čítali túto knihu?