Len tak o snoch, cieľoch a túžbach

Sny nás môžu inšpirovať, ale ciele zmenia náš život. Keď som bola mladšia chcela som svojim bývalým spolužiakom zo základnej školy dokázať, že som lepšia ako oni. Nemali žiadny dôvod smiať sa mi, hoci som nepatrila medzi veľmi nadaných ľudí, ale deviaty ročník bol pre mňa napriek tomu výnimočný. Dokázala som nie len spolužiakom, ale aj učiteľom a svojim rodičom, že ak človek niečo chce, viera (nemusí to byť viera v Boha, karmu, ani Budhu, ale postačí viera v seba samého) ho posunie ďalej. Už dávno pred skončením základnej školy som pochopila, že našim cieľom by nemalo byť dokázať našu výnimočnosť kvôli druhým. Posúvať dopredu, by sme sa mali hlavne kvôli sebe.

Už v rannom detstve som mala svoje sny a túžby. Vtedy to boli, pravdaže, hmotné veci. Hračky, zábava a podobne "dôležité” veci, ktoré každé dieťa muselo mať. Časom, ako sa menili moje priority, zmenila som sa ja sama. Už netúžim po najnovšom bicykli, po tej nádhernej bábike. Teraz prahnem po prvej láske, po najlepších priateľoch a čo je pre mňa typické - dychtím po zážitkoch.

Keď raz budem na smrteľnej posteli hovoriť poslednú modlitbu, chcem si povedať, že som na seba hrdá. Chcem byť pyšná na úspechy, rovnako ako chcem byť nepokorená v urobených chybách.

Jeden múdry človek raz povedal: „Chcem byť človekom, ktorý by sa mi nehnusil.“ Táto osoba bola, podľa môjho vlastnému uváženia, šťastná. Život je o tom, aby sme sa tešili z maličkostí, aby sme vykročili správnym smerom k veľkým veciam. Dokončiť školu, nájsť si uplatnenie v živote, dostať sa do vysnívanej práce, spoznať lásku svojho života, mať pri sebe vždy svojich chápajúcich priateľov a časom si založiť rodinu, kde by vždy prevládala láska, milé slovo, vládla v nej dôvera a porozumenie. Túžim po tom, aby ma ľudia nikdy neklamali a nesklamali, aby som sa so svojimi priateľmi vedela vždy porozprávať, aby stáli pri mne, aj keď sa ja nebudem správať najlepšie.

Aký je váš postoj k snom?