Polnočné slnko - Stephenie Meyer

Knihu som začala čítať v roku 2021 a už po polovici knihy som napísala oslavnú recenziu. Teraz, počas skúškového obdobia, som ako každý vysokoškolák bola odhodlaná robiť všetko okrem učenia sa a spomenula si, že nedočítané Polnočné slnko mi leží na poličke. Tak som knihu vzala a dočítala ju, ešte raz si prečítala svoju recneziu a zistila ako sa moje vtedajšie a terajšie názory odlišujú. Naozaj dlho som premýšľala, ktorú recenziu by som mala zverejniť. Tú, v ktorej stále vidím Twilight ako ikonickú love stroy, na ktorej som vyrastala alebo ostrú kritiku môjho dospelého ja? Nakoniec som sa rozhodla pre tretiu verziu, ktorá je zlepená z týchto dvoch. Neviem, či to bude dávať zmysel, ale ak ste čítali Polnočné slnko, hádam pochopíte túto nerovnováhu. 

Ja a Twilight 

Keď som v puberte objavila Twilight svet, v kinách práve vychádzal posledný film. Do dnešného dňa si pamätám ako mi spolužiačka vysvetľovala o čom tento film/kniha vlastne je a aj v reprodukovanej verzii filmu som sa do tohto príbehu zbláznila. Prečítala som všetky knihy, videla všetky filmy a roky na to strávila písaním fan fiction poviedok. 

Od bodu, keď som sériu prečítala po prvý raz a keď som túto knihu čítala teraz, sa moje preferencie kníh zmenili. Vtedy som za vrchol romantiky v knihe považovala prehnanú ochranu. Medzitým som si prečítala knihy od Sarah J. Maas a Diany Gabaldon a dnes v Twilighte (márne) hľadám silu hlavnej ženskej hrdinky a feminizmus. (Tento odsek znie ako dobrý námet na článok)

K recenzii

Všetko sa to začína v škole zízaním na puklinu na stene a rozhovorom s Alice pomocou giest. V prvých pár kapitolách nie sú Edwardove pobyhy, úsmevy a nádychy zdrojom potreby a šťastia, ale dôsledne premyslenými divadelnými trikmi. Vie ako sa má zatváriť, aby dostal od ľudí to, čo chce. Je prehnane vážny a svojich súrodencov vykresľuje ako karikatúry, akoby bol pridobrý ešte aj na nich. Edwardova nuda a príkrosť dáva význam, ak si predstavíme, že má všetko, čo si môžeme želať: peniaze, autá, vzdelanie a cestovanie, ale v jeho živote nie je nič nové a nepredvídateľné. 

Potom, čo stretol Bellu sa jeho život stal doslova honbou za zmyslom života - za láskou. Stretávame sa s celkom novým pohľadom na jeho súrodencov, na ich poznámky o Belle a na vzťahy medzi Cullenovcami, ktoré na začiatku nie sú také láskavé. Odrazu je možné vidieť Bellu v celkom novom svetle, nepoznamenanú jej sebakritikou: je pokojná a chápavá a ako všetko, čo jej život prinesie dokáže zvládnuť s pokojom Angličana (alebo dávkou pubertálnej naivity?).

Avšak vnútorný pohľad storočného upíra v Polnočnom slnku je triezvejší, než Bellina povrchná tínedžerská túžba chodiť s niekým, kto sa o ňu zaujíma. Táto skutočnosť je prítomná najmä v tom ako Meyerová vykresľuje scénu Edwarda a Belly na lúke. Zatiaľ čo Bella to vidí ako romantický výlet a hru na otázky a odpovede, z Edwardovho pohľadu ide o najzásadnejší konflikt jeho existencie. Až jeho pohľad vniesol pravé svetlo do toho, čo sa tam skutočne odohrávalo a prečo to bolo také dôležité. 

Na Polnočnom slnku je silno citeľná aj zrelosť samotnej autorky. Keďže knihu písala s odstupom času, odzrkadlilo sa to aj na Edwardovi. Zrazu sa dá pochopiť jeho aj Rosaliino zmýšľanie, prečo chce Bellu a Edwarda od seba odradiť. (Jej obavy sa v štvrtej knihe vyvrátili, ale to je "zatiaľ" jedno).

Túto recenziu som začala písať skôr ako som sa v knihe dostala do kulminácie po baseballovom zápase. Dovtedy som mala pocit, že napriek Meyerovej talentu vykresliť vnútorný svet postáv, kniha nenaplnila moje očakávania, pretože dej a dialógy boli totožné s pôvodnou prvou knihou až na pár iných okamihov. 

Jedným z mojich očakávaní bolo  spoznanie sa s Alice, ale aj to autorka odbila jedným odsekom, zatiaľ čo Carlisleovi opäť dopriala celú kapitolu. (Na čo, keď už sme všetko vedeli?!)

Asi najzásadnejším očakávaním bolo, že Meyerová nebude od slova doslova prepisovať prvú knihu. Ak nemala v pláne pokračovať s ďalšími "Edwardovými" knihami, tak prečo si nevybrala iný obsah Polnočného slnka, ktorý by vysvetľoval iba najzásadnejšie okamihy zo všetkých štyroch kníh? Asi každý s ním chcel prežiť prvý okamih v triede biológie, prvé rande a bozk, no i ďalšie historky: čo robil v Novom mesiaci, keď bol preč od Belly, ako sa pripravoval na žiadosť o ruku, aká bola jeho prvá noc, čo počul a čo si myslel, keď Renesmee začala myslieť a veľa iných odpovedí.

Pozitivitu mojej recenzie odoberá aj to, že som od Meyerovej čítala aj knihu Život a smrť, ktorá je takisto paralelou klasického príbehu z pohľadu chlapca menom Beu a upírky Edith. Ak vedľa postavím Súmrak, Život a smrť a Polnočné slnko, tak sú takmer totožné ako dejovo, tak aj obsahovo. Úprimne ľutujem čas a snahu autorky predierať sa tým istým namiesto toho, aby to využila na niečo iné. To Meyerovú ani raz nestrhla chuť vymyslieť niečo nové, vybočiť z toho, čo už ako čitatelia vieme naspamäť?! Opäť sa teda naskytá otázka predchádzajúceho odseku. 

No keď sa na scéne objavili James, Victoria a Laurent Stephenie Meyerová vytiahla svoje najúžasnejšie triumfy, ktoré dovtedy skrývala. Hodila som za hlavu všetko zlé, čo som si myslela, pretože Meyerová urobila viac ako len naplnila moje očakávania. Priniesla mi celkom nový pohľad na vzťah medzi ním, Alice, Jasperom a Emmettom a na to, akú dôležitú úlohu zohrávajú ich dary a vnímanie v prežití klanu. Zatiaľ čo z Bellynho pohľadu máme pocit, že všetci sa točia okolo Carlislea a je stredom rodiny, z Edwardovho pohľadu môžeme vidieť, že on im iba pomohol stretnúť sa, no každý z Cullenovcov vyniká hlavne ako jednotlivec, ktorý nenahraditeľne prispieva k funkčnému mechanizmu storočného spolunažívania tejto rodiny. Až na Rosalie. Tá ma ani trochu nepresvedčila, že v rodine má nejaký význam, no chápem, že ako postava v knihe má dôležitú úlohu znepríjemňovať priebeh deja predtým, než príde skutočný zvrat. Keby som knihu čítala po prvý raz, očakávala by som, že práve ona bude tou "nepríjemnou záležitosťou", ktorá vyvolá nepríjemnosti, no možno aj samotná autorka vnímala, že to by bolo trochu prvoplánové. 

Zhrnutie

Aby som teda dala tejto recenzii nejaký záver, knihu musíte čítať od začiatku dokonca pekne po poriadku, aby ste ju mohli oceniť. Nedá sa vybrať si iba určité časti, pretože potom nepochopíte celý kontext a význam a odsúdite knihu skôr, než vás Meyerová presvedčí, prečo je dobrá. Pri čítaní tejto knihy určite narazíte na nudnejšie časti, o ktorých už znova nechcete čítať, ale nevzdávajte to. Na knihách je vždy niečo dobré a niečo zlé.

Asi nebudem jediná čitateľka, ktorá si navždy bude pamätať pocity, ktoré prežívala, keď v puberte po prvý raz čítala túto sériu, ale tak ako aj naša osobnosť, tak aj naše čitateľské preferencie sa zmenili a treba sa posunúť ďalej. Vrelo vám odporúčam sériu Outlander od autorky Diana Gabaldon.

Čítali ste túto knihu?