Som smutná z môjho písania

Tento článok je veľkým výbuchom citov, ktoré som dnes pocítila. Nie je to žiadna rozlúčka s písaním blogu, ale skôr vyznanie. 

Od kedy som opustila platformu blog.cz a založila si blog tu na blogspote ubehli už takmer tri roky. Blog.cz tvoril výnimočnú komunitu ľudí, najnovšie články boli zverejňované na titulnej strane a kto bol členom klubu blogerov mohol sa o to viac zapájať do rôznych výziev, tém týždňa a zviditeľniť sa mnohými spôsobmi. Blogspot je v tomto obmedzenejší. Úspech a neúspech blogu spočíva iba vo vašej šikovnosti úspešne propagovať svoju značku a pritiahnuť si čitateľov k sebe. Niektoré blogy majú medzi sebou silné putá, navzájom sa navštevujú a komentujú každý napísaný článok a je úplne jedno, či ide o portfólio fotiek alebo srdcervúci výlev citov. Ich úspechom je pravdepodobne autenticita. Na nič sa nehrajú, nič neskrývajú. 

No mne sa za tie tri roky nepodarilo nájsť žiadnych čitateľov. Aspoň nie takých, ktorí by sa na môj blog chceli vracať a pravidelne komentovať to, o čom píšem. 

Už niekoľkokrát som si na zahraničných blogoch našla rady a typy ako propagovať svoju stránku: Ak by ste vedeli o nejakých ďalších typoch, veľmi rada si o nich prečítam. 

• Komentovať iné blogy
• Mať blog v spolupráci s nejakou firmou
• Propagovať blog na sociálnych sieťach
• Používať pinterest
• Zamyslieť sa, či to, čo píšete baví vašich čitateľov
• Pritiahnuť nové publikum, ktoré by bavili vaše články

A naozaj som začala rozmýšľať, či píšem obsah, ktorí by ľudí bavil. 

Možno ich odrádza moja viera. Kresťanstvo je v dnešnej dobe ostro kritizované a pod dohľadom širokej verejnosti. Ľuďom sa nepáčia staré pravidlá, ktorými by sa ľudia mali riadiť. "Ak zjem mäso v piatok je to hriech...", "Ak pomyslím na zlé veci, akoby som už akoby zhrešil..." Kto by chcel takú cirkev, ktorá nám nastavuje zrkadlo a hovorí v čom sme zlí? Ak ľudia pod slovom "kresťanstvo" vidia iba to zlé, nemá zmysel ich presviedčať, že o tom kresťanstvo nie je. 

Alebo ľudí odrádza moja odmeranosť písať o svojom živote detailné príbehy. Keď z času na čas navštívim iné blogy sú plné detailných správ o tom, čo kde, kedy, s kým a ako urobili alebo detailne popisujú prerobenie svojho bytu, no ak by na blog zašiel aj niekto s nečistím úmyslom, dáme mu detailný popis o tom, čo sa kde nachádza. Jeho všímavosťou, poznávaním osobnosti a skúsenosťami s kradnutím nemusí byť veľkým problémom zistiť, kde sa nachádzajú cenné veci. 

Čo mi na mojom blogu chýba najviac sú neštruktúrované články. Chcela by som písať aj súvislé texty, lebo veľa štruktúrovaných článkov bez detailných popisov ma nerobí šťastnou. Mám veľmi rada písanie, rada píšem rozsiahle poviedky a básne, no má to aj svoje dôvody prečo sa tomu na blogu vyhýbam. So sociálnymi sieťami nemám veľmi dobré skúsenosti a keď si predstavím, že jedného dňa by som sa mohla uchádzať o prácu alebo by niektorí z rodičov mojich budúcich žiakov našiel tento blog, vzal by ma za slovo, vedel by o mne všetko. A to nie je dobré. Lebo ani ľudia nie sú iba dobrí. 

Keď som pripravovala jeden článok, do oka mi padla táto myšlienka švédskeho autora menom Anders Hansen, ktorý napísal knihu Zachovaj si zdravý rozum.

Každý z nás určite zažil ten moment, keď niečo o sebe uverejnil na Facebooku a neskôr s uvedomil, že prezradil viac, ako pôvodne plánoval. Cez sociálne siete nielenže komunikujeme s viacerými ľuďmi, ale zároveň odkrývame o sebe oveľa viac, lebo nevidíme, s kým sa rozprávame. Niekoľko výskumov potvrdilo, že na internete bez obáv zdieľame informácie, ktoré by v osobnom kontakte vyzneli až príliš osobne. Pravdepodobne to súvisí s tým, že sa necháme viesť a obmedzovať reakciami ľudí v podobe ich neverbálnej komunikácie. "Tvári sa nejak skepticky, radšej už nič nepoviem." Bez spätnej väzby sa akoby strácala aj autocenzúra. Preto informáciu, ktorú by sme v prípade osobného kontaktu nedokázali povedať ani trom ľuďom naraz, zrazu dokážeme zdieľať na Facebooku, kde sa ju dozvie naraz tristo ľudí. 

Áno, môže sa to zdať veľmi protichodné. Chcem čitateľov a písanie blogu ma baví, ale nechcem zverejňovať všetko. Nechcem, aby cudzí ľudia vedeli veci, ktoré nevedia ani moji rodičia (mimochodom môj ocko je pravidelným čitateľom), ani moji kamaráti. Najprv sú ľudia okolo mňa a až potom internet.  

Budem vďačná za akúkoľvek podporu. 

Podeľte sa so mnou o svoje blogerské starosti.