Beseda so spisovateľkou Silviou Kaščákovou

23. 11. 2022 sme na pôde pedagogickej fakulty privítali priateľskú spisovateľku Silviu Kaščákovú, ktorá si svojim humorom dokázala získať pozornosť celého publika. Táto skromná žena v sebe má veľké nadanie, ktoré naplno využíva ako:

1. Učiteľka

Silvia učí na Katedre predškolskej a elementárnej pedagogiky v Ružomberku, ale pracovala aj ako odborná asistentka, učiteľka na základnej škole, vychovávateľka... Ako pedagogička sa venuje najmä literatúre pre deti a mládež, didaktike literatúry, kreatívnemu písaniu, tvorivej dramatike, rétorike... Učenie ju baví na všetkých stupňoch škôl. Toto povolanie si vybrala, pretože to bola jasná a jednoduchá cesta, ale samozrejme našla v nich mnohé zákutia. Keby sa nestala učiteľka, tak „to sa mi len tak zdá, že by som sa venovala právu.“

2. Textárka

Ak už ste niekedy, milí čitatelia, počuli slová: „Bezpečné priepasti v nás, ktorý útes zdoláš skôr? Tu nízko sme oblohou dotknutí. Myšlienky padajú z nôh, skaly búšia dolu z hôr...“ zo skladby „Bezpečné priepasti“ od Katky Knechtovej, tak práve Silvia Koščová je ich autorkou. Píše texty aj pre Katku Koščovú, Komajotu... Bola oslovená aj na texty pre deti, ale zatiaľ sa spolupráca neuskutočnila, no pozitívne verí, že raz bude aktívne písať aj texty k detským piesňam, pretože umelci sú prajní, posúvajú si medzi sebou čísla a emaily. Pre Silviu je stále prekvapením, koľko ľudí na Slovensku chce spievať a vrelo podporuje všetkých začínajúcich umelcov, či už spevákov alebo autorov, pretože každý raz nejakým spôsobom začínal. „Nikoho netreba odmietať, lebo nevieme, čo sa z neho jedného dňa môže stať.“

 

3. Poetka pre dospelých

Ako poetka pre dospelých debutovala v roku 2015 s útlou básnickou zbierkou „Kŕmiť leva“ z edície „verše online“. Nachádza sa v nej 21 básni, pričom viaceré majú epický základ a stvárňujú tak určité zlomky ľudských osudov. Autorka v nich uplatňuje prvky prózy a voľný verš ešte viac podčiarkuje ich príbehovosť. Zatiaľ čo v tvorbe pre deti Silvia využíva humor a veselosť, v poézii pre dospelých píše o dese a smrti.

Na besede svojim poslucháčom prečítala jednu z básni: Aké ľahké je kŕmiť leva“. Hneď prvými veršami potvrdzuje svoje slová.

 Bráničku síce niekto stráži, ale pod svetrom/ môžem preniesť kusy mäsa./ Zostáva po mne krvavá stopa,/ ale nikoho nevidieť.

„Najviac sa chvejem, keď píšem svoju poéziu pre dospelých, veľmi by ma ranilo, keby mi niekto napísal, že sú tieto texty slabé,“ hovorí Silvia Kaščáková.

4. Prekladateľka z Poľského jazyka

Silvia prekladá Wislawu Szymborskú. Keď Silvia začala prekladať jej prvé dielo, netušila, že ide o držiteľku Nobelovej ceny. „Pri prekladateľstve treba mať na pamäti, že sa prekladá z kultúry do kultúry, treba poznať nástrahy prekladu a poznať aj iné preklady,“ hovorí Silvia Kaščáková. Prekladať prózu a rozsiahlejšie diela si netrúfa, preto zostáva pri svojej milovanej poézii, ale preložila aj novely pre mladší školský vek Miška a jej malí pacienti, Samko a mnoho ďalších. Za najvzácnejší a najkvalitnejší preklad považuje lyrické dielo pre deti „Dom z iného sveta“ (Malgorzata Strkowska-Zambora.)

5. Spisovateľka

Jej najnovšia kniha vyšla ešte len tento rok, ale už teraz pracuje na novej básnickej zbierke „Osem miliónov ľudí“, ktorá by mala vyjsť až v roku 2024. Budú to verše o tom, že každý človek na svete je iný a výnimočný a hoci by si každý zaslúžil vlastnú básničku, v zbierke bude podľa plánu 40 básničiek, napríklad o Zemplínčanovi, Šarišanovi, mame v IT, utečenkini, mlčiacom dedkovi a mnohých ďalších zaujímavých osobnostiach.

Po ukážke toho, čo všetko Silvia Kaščáková robí, bola aj samotná autorka veľmi prekvapená, ako to všetko zvláda a dokáže stíhať. Hovorí: „Neviem, začala som ako dvadsaťjeden ročná a zrazu už mám toľko rokov. Nepíšem každý deň, aj oddychujem a potom vydám zo seba naraz veľa.“ Najviac ju teší to, čomu sa v danom období venuje, či už je to prekladateľstvo, textárstvo a iné. Dokonca nám skromne prezradila, že cestou na besedu sa stretla s Katkou Koščovou a dohodla si s ňou nejaké nové texty.

Počas besedy sa spisovateľka zaujímala, kto z publika píše poéziu a neustále počas rozprávania povzbudzovala prítomných poslucháčov, aby sa nebáli písať a tvoriť. „Nie všetci môžu vydávať knihy a cédečká, lebo to by bola zase konkurencia, ale určite vás podporujem v písaní. Posielajte veci na súťaže.“ Silvii v mladosti veľmi pomáhali práve súťaže. Už len to, že sedí rozborových seminároch ju tešilo, pretože počúvala porotu zostavenú z mladých i starších ľudí, ktorým sa páči niečo iné a fascinovalo ju, že dokážu jednotne vybrať najlepšie diela. To na ktorom mieste už autor skončí je subjektívne, ale úpenlivo počúvala, čo hovoria človeku na prvom, druhom, aj na treťom mieste.

„Každý v súčasnosti dokáže napísať knihu, ale treba vedieť preraziť a určiť si svojho adresáta. Spisovateľ potrebuje čitateľa, ale aj garanta, ktorý je aj literárny vedec.“ Pre Silviu je takýmto človekom Ján Gavura z vydavateľstva Slniečkovo. „Spoznali sme sa a odvtedy sa naše cesty prepletajú, berie ma vážne, stále ma herne podporí a málo čo mi odmietne. Ja si zase nechám poradiť, lebo som váhavá. On mi do toho veľa nezasahuje a ja som so zmenami nebojovala.“ V tomto vydavateľstve vydala svoju najnovšiu knihu:

Ako Paľko Dobšinský zbieral rozprávky

Ako už názov napovedá, je o významnom zberateľovi ľudových rozprávok. Tohto spisovateľa si Silvia Kaščáková vybrala, pretože o ňom veľmi často učí svojich študentov a aj na základe podnetových otázok, ktoré im dávala, napr. „Ako Dobšinský zbieral rozprávky? Zbieral ich do košíka?“, rozvinula príbeh. Rozhodla sa to urobiť pomocou poézia a nie prózy, pretože „ja neviem napísať prózu, lepšie sa mi premýšľa v obrazoch, mám rada poéziu, nikdy nenapíšem prózu. Dúfam.“

Samotné písanie knihy jej netrvalo dlho. „Požičala som si knihy, ale naozaj iba požičala. Čítala som z nich veľmi málo. Nepozerala som si o ňom veľa, čo je naozaj škoda. Napísala som to dosť chytro, neskôr by som to určte napísala dlhšie. Veľa informácii som ešte nevedela.“ Keď navštívila jeho rodné mesto Drienčany, miestni jej povedali množstvo zaujímavých informácii. „Mne úplne stačilo dozvedieť sa že on stále písal po stojačky na takom vysokom stolčeku, ktorý tam majú.“

Po analýze textu na seminároch tento text pôsobí skôr ako literatúra faktu alebo biografia a nie ako poézia. Silvia túto skutočnosť prijala s humorom: „Už budem vedieť, že ak mi niekto povie, že to nie je dobré, tak ja mu poviem, že je to len iná kategória.“

Otvorene odpovedala aj na otázky, či mal Pavol Dobšinský psíka menom Bodrík. „Nie to som si povymýšľala. Otvorila som si zlatý fond a prečítala názvy jeho príbehov. Sedelo mi to do príbehu,“ odpovedala Silvia. No a či bol Dobšinský ako dieťa lenivý? „Neviem, ale tak, ktoré decko nie je lenivé?“ Autorka teda ukázala, že aj velikán štúrovskej generácie v období romantizmu bol niekedy malým chlapcom, ktorý má svoje neduhy a snaží sa ich nejakým spôsobom poraziť. Jeho príbeh napísala s ľahkosťou a dá sa porovnať s reálnym dieťaťom. No, aby sa priblížila aj dnešným deťom použila slová ako instagram, tablet, internet a iné. „Na začiatku mi vychádzal rým gram - instagram a aj som rozmýšľala, či to nie je lacný rým, ale objavili sa aj ďalšie... urobila som aktualizáciu vo veršoch...“ So smiechom dodala: „Aspoň nezavrú knihu hneď na začiatku.“

Okrem obsahu a jazyka môžu prilákať čitateľov aj ilustrácie v knihe, ktoré robila Silviina sestra Zuzana Kucírková. Pri maľovaní jej Silvia nechala voľnú ruku a nechala ju popustiť uzdu svojej fantázie. Pracovala hlavne s hnedou, čiernou a sivou farbou, vďaka čomu na papieri vynikli básne a jednoduchým a nenapodobiteľným spôsobom nechali zo stránok víriť oheň a prach, oživili Paľka a jeho kamarátov. No ako to u sestier býva, ich spolupráca bola ťažká, ale milá a keďže kniha bola ich spoločným debutom radosť a šťastie sa v rodine zdvojnásobilo.

Súlad umeleckých jazykových prostriedkov a obrazu urobili z knihy „Ako Paľko Dobšinský zbieral rozprávky“ kvalitné dielo. Doc. Mgr. Radoslav Rusňák, PhD., to potvrdil svojimi slovami na záver besedy: „Strhli ste Dobšinského z neba a dali ho školskej lavice, oživili ste ho a dali mu nový život.“