Tejto historickej osobnosti zachránila život Snehulienka

 

Umenie je individuálnym prejavom kreatívnej schopnosti duše - jedna z foriem osvojovania si sveta človekom. Je predmetom skúmania estetiky, umenovedy a filozofie umenia. Umenie je pre ľudí dôležité. Prináša estetický zážitok do našich životov. Konkrétne dnes by som vám mala predstaviť článok o nejakom zaujímavom umelcovi. S touto témou sa za celú výzvu najviac stotožňujem, pretože skutočne existuje umelec, ktorý by mal byť nám všetkým obrovským príkladom. Je to Dina Gottliebová. Hovorí vám to niečo? Áno? Nie? Ak nie, prečítajte si tento článok a verte mi, nikdy na túto ženu nezabudnete. (Vedela som o nej oveľa viac zaujímaností, ale časom sa moje spomienky zhoršili a teraz si už ani neodhadujem povedať toľko, čo som vedela predtým. Snáď sa mi ešte podarí sa stretnúť s nejakým človekom, ktorí o nej bude vedieť veľa, aby som článok a svoje vedomosti mohla rozšíriť.)

Kto je Dina Gottliebová? Odkiaľ ju poznám?

V 9. ročníku sme zo školy šli na výlet do Osvienčimu a Birkenau. Práve tam so sa o nej dozvedela. Od vtedy sa mi táto žena vryla do srdca i do mysle. Dina Gottliebová-Babbittová, vlastným menom Annamaria, sa narodila 21. januára v Brne 1923. Bola to Česká maliarka židovského pôvodu. Študovala na dievčenskej meštianskej škole. Školu umeleckých remesiel musela opustiť kvôli vylúčeniu, pretože bola židovského pôvodu. Vždy to bola optimistická žena, ktorá sa nikdy nedala zlomiť. Mala špecifický druh humoru. Čísla (61 o16), ktoré jej v koncentračnom tábore vytetovali na ruku vsadila v lotérii. Nikdy nevyhrala.

Koncentračné tábory

Dňa 28. januára 1942 musela odísť do Terezína spolu so svojou matkou, otcom a snúbencom. Mužov od Johanny a Diny oddelili ešte pri vchode. Nikdy viac ich nevidela. Bola umisetnená v rodinnom tábore B2, kde si vďaka svojmu výtvarnému talentu získala isté prominentné postavenie. O rok prevzali umelkyňu do koncentračného tábora Auschwitz - Birkenau.

Sprievodca nám hovoril, že jej príbeh sa začína ešte pred tým. Práve do kín vyšla rozprávka Snehulienka a siedmi trpaslíci. Nespomínam si na to číslo presne (možno to bolo sedemkrát), ale Dina bola na rozprávku v kine mnohokrát. Vryla sa jej do srdca natoľko, že na žiadosť spoluväzňou Dina namaľovala prepašovanými farbičkami obraz toho animovaného filmu na stenu na detskom baráku. Keď sa na to prišlo, nedostala trest ako si pôvodne myslela, ale zaujala tým šialeného doktora Josefa Mengeleva.

Práca pre Mengeleho

Jeho chorá myseľ už dlhšie hľadala spôsob ako verne zachytiť farbu rómskej pokožky. Čiernobiele fotografie neboli autentické a tak mu napadlo, že by Dina mohla vodovými farbami maľovať jeho "pokusy", obetné baránky. V roku 1944 Dine nezostávalo nič, než len súhlasiť dokonca bola natoľko drzo odvážna, že si vyjednávala. Poprosila Mengeleho, aby neposielaj ju ani jej mamu do plynovej komory. Mengele súhlasil a slovo dodržal. Obe prežili celý koncetračný tábor, napriek tomu to podľa Dininých priateľov vôbec nebolo jednoduché. Okrem rómov a väzňou maľovala i ľudí trpasličieho vzrastu, ktorí doktora tiež veľmi zaujímali. Raz jej doniesol srdce zabitého človeka, rozrezal ho a povedal, nech ho namaľuje. Keď skončila u Mengeleho, mnohí nadriadení dôstojníci a dozorcovia ju volali, aby maľovala ich ženy a deti. S prácou sa Dina nikdy neponáhľala, vedela, že jej to uľahčí väzeňský život, možno aj nádej na prežitie.

Slová Diny Gottliebovej pre jeden z mnohých rozhovorov:

Raz, keď som dokončila prácu, sadol si predo mňa. Ruky zložil do lona a vyzval ma, aby som ho namaľovala. Zobrala som ceruzku a pozrela mu do očí. Boli to oči mŕtveho človeka. Pýtal sa ma, či som si na ňom všimla niečo špeciáln, niečo, o čom vie iba jeho žena a tak som ukázala na znamienko na jeho ľavom uchu. Usmial sa. Každopádne sa portrét nezachoval. Ten moment ma prenasledoval celý život. Bála som sa, že Mengelev vie, že som jediná, kto by počas súdu, ku ktorému nikdy nedošlo, dokázala starostlivo identifikovať.

Život po vojne

Po vojne odišla Dina a mama Johanna do Paríža. Dina chcela pokračovať v štúdiu umenia, ale zamestnala sa v štúdiu Volta Disneyho. Skoro až rozprávkovo tam spoznala jedného z tvorcov Snehulienky a siedmych trpaslíkov - Arta Babbita. Niektoré zdroje uvádzajú, že Dina pracovala ako jeho asistentka alebo ako samostatný animátor. S Arta a Diny sa stal pár. Spolu odišli do Santa Cruz a začala tu pracovať ako výtvarníčka. Žila v Hollywoode a venovala sa prevažne svojim dvom dcéram a príležitostne pracovala na animovaných filmoch. V roku 1962 sa s Babbittom rozviedla.

Práca

Naplno sa vrátila ku kresleniu animovaných filmov. Pracovala ako grafická dizajnérka pre reklamné agentúry, animátorka pre Warner Bros alebo Hanna-Barbera, kde začala pracovať už vo Francúzsku a za oceánom v rovnakom umeleckom zariadení. Podpísala sa ako autorka vtáka Tweetyho a kojota Williho, dokonca sa stala herečkou dokumentárneho životopisného seriálu Omnibus, v ktorom si zahrala seba samú.

Osud jej obrazov

Počas toho, ako Dina odišla do Paríža, obyvatelia miest a obcí okolo koncentračného tábora našli po oslobodení jej obrazy. V muzeu v Osvienčime sa nachádza sedem jej akvarelov a sú vystavované. V 70. rokoch minulého storočia ju naplno zamestnal boj o vrátenie obrazov, ktoré namaľovala pre Mengeleho. V roku 1973 sa dozvedela, že múzeum v Osvienčime sa podarilo odkúpiť jej portréty od neznámych kupcov, podľa niektorých zdrojov bývalých väzňov. Požičala si peniaze na letenku a priamo v múzeu sa pokúsila vyjednať, aby jej obrazy vrátili. Neuspela. Len rok pred smrťou jej z Osvienčimu poslali perfektné reprodukcie jej diel. Nikdy ich neotvorila. Chcela originály.

Dine Gottliebovej sa podarilo s pomocou dcéry, ktorá je filmárkou, spustiť celú kampaň. Oslovila kongresmenov, kolegovia ilustrátori vydali komiks s jej životným príbehom. V Osvienčime však neustúpili. Podľa nich majú obrazy historickú a vzdelávaciu funkciu, a keď má na nich niekto nárok, tak sú to skôr dedičia Josefa Mengeleho. To bola pre Dinu facka.

S touto osemdesiatšesť ročnou umelkyňou sme sa rozlúčili 29. júla 2009 (!!!) vo Feltone neďaleko Santa Cruz. Jej dcéra povedala, že ešte na smrteľnej posteli sa sťažovala, že sa jej nepodarilo získať svoje práce. Boj o jej obrazy sa jej smrťou neskončil. Jej dcéry a vnuci vyhlásili, že aspoň im sa raz podarí obrazy dostať späť.

 

Oslovil vás jej príbeh?