štvrtok, júna 04, 2020

Skrotila som displej

Posledný týždeň som mala pomerne energický a nejako som nemala čas písať. Bola som so sesternicou vonku, vozili sme sa na elektrickej kolobežke, boli sme sa bicyklovať, hrali sme hry, prespali u babky, sledovali štart rakety, maľovali fosforovou farbou, bola som sa bicyklovať s kamarátmi a v konečnom dôsledku som si bola vyzdvihnúť maturitné vysvedčenie a stretla sa so spolužiačkami, ktoré som kvôli karanténe dlho nevidela. Myslela som si, že sa budeme rozprávať o plánoch do budúcnosti, o nových vzťahoch a predstavách, čo nás všetko čaká. Že budeme spomínať a smiať sa spolu. Tešila som sa na to.

Všetko sa začalo, keď sme vyšli zo školy. Samozrejme sme si urobili pár spoločných fotiek pred školou, lebo kto vie, kedy sa zasa uvidíme?

Potom sme zašli na pizzu a nápoje. Odzrkadľovalo sa tu niečo zvláštne, čo pokračovalo celý čas:
Spolužiačky mali nepretržito mobily v ruke: "Skrolovali" facebook alebo instagram (alebo čo vlastne mohli tak dlho robiť na mobiloch), pridávali fotky, ktoré sme si predtým urobili, ale v jednom kuse do nich pozerali. 
Jedna ani nestíhala jesť, pretože ťukala do mobilu. Potom sa začali rozprávať o inej spolužiačke, ktorá s nami nebola, ale ani jednu z nich reálne nezaujímalo ako ostatné žijeme, ako sa máme. Bolo to ako v tom vtipe: "Stretli sa všetky kamarátky na káve a nemali sa o čom rozprávať."
Aj keď nejaká prejavila záujem o to ako sa mám, ale táto otázka sa v 21. storočí stala iba frázou, pretože v skutočnosti nikoho nezaujíma ako sa odpovedajúci naozaj cíti. Chcela som odpovedať niečo viac, ale spolužiačka sa začala otáča a čakať na vyslobodenie, takže rovnako sa odpoveď "dobre" stala univerzálnou na všetky skutočné pocity od pozitívnych po negatívne a tie zmiešané, ktoré potrebujú viac, než jedno, či dve slová. 
Vyzeralo to asi takto: Všetky pozerali do mobilov, občas niečo poznamenali na úkor niekoho iného a ja som pozerala do neznáma a čakala, kedy sa začnú rozprávať. Na čo mi mal byť telefón? Rodičia vedeli, kde som, nemuseli mi volať a ostatní si nateraz poradia bezo mňa.   



Po obede sme sa vybrali do kaviarne/baru na pár drinkov a pridala sa k nám ďalšia spolužiačka. Super. Klamala som si, že sme pri obede jedli a nemohli sme sa rozprávať, ale pri káve alebo nápoji to bude iné. Nie. Nič sa nezmenilo. Ostatné si objednali a ja som nemala chuť na nič. Zase si urobili fotky pohárov a ihneď to pridávali na internet. Sedela som na gauči a zvyšných päť dievčat znova pozeralo do mobilu. Je toto normálne? Prišla som sa s nimi porozprávať, myslela som si, že im poviem o všetkom, čo som robila, vypočujem si ako sa majú a oni? Nič. Žiaden záujem o nič, čo sa dialo okolo nich. 
Nahnevalo ma to a postavila som sa. Ešte boli prekvapené prečo chcem odísť. Srdcervúco sa so mnou rozlúčili a ani si neuvedomili svoje chyby.
Oveľa lepšie sa porozprávam s rodičmi, s bratom, s kamarátmi zo spoločenstva. V utorok ma dievčatá sklamali. 

Cestou v autobuse som so zmiešanými pocitmi pozrela na instagram a ostala som ešte viac sklamaná. Dievčatá pridali fotky ako sú spolu päť na schodoch a ja ich fotím so zadnou kamerou (žiadna zmienka o tom, že som tam bola), v pizzerii si vyfotili štyri obedové pizze (na moju zabudli) a keďže som si nič v bare neobjednala, pridali fotky ako si pripíjajú piatimi pohármi. Z celého dňa akoby ma vynechali a pritom oni boli tie, ktoré boli akoby duchom neprítomné. 

A keď som prišla domov a videla video natočené jednou z nich ako sú všetky na mobile a ja jediná mám hlavu podopretú pred seba a pozerám do neznáma, lebo sa so mnou nikto nerozpráva, smiala som sa. Bola to čerešnička na torte celého dňa. 

Uvedomila som si, že narozdiel od, už bývalých, spolužiačiek, ja dokážem mobil pustiť z ruky a užívať si skutočné čaro prítomného okamihu. Nepotrebujem mať v mobile päťsto fotiek, ale tisíc krásnych spomienok na naše stretnutie. Bohužiaľ, všetky z tohto stretnutia, nakoniec zostali negatívne.

Áno, mohla som začať rozprávať ako prvá a možno by sa pridali, ale ako môžete niečo rozprávať ľuďom, o ktorých ani neviete, či vám venujú pozornosť? Mala som im povedať o svojich pocitoch hneď na mieste? Ako by ste sa zachovali vy?

Ľudia by sa teda mali naučiť rozpoznávať čas, kedy je vhodné využívať moderné technológie a kedy už je to nevhodné. Je v poriadku si písať s kamarátkami, keď nie ste spolu (a počas karantény sa moderné technológie osvedčili najviac), ale ak ste s nimi už na reálnom mieste a v konkrétnom čase, je dobré telefón a pridávanie fotiek odložiť na neskôr. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za komentár...

Copyright © Vynimocna , Blogger